Blog

Kedze tu mame novy rok, vsetkym by som v prvom rade poprial vela stastnych a radostnych dni do tohto hadam nie menej zaujimaveho roka s magickym cislom 2012.

Teraz ale k tvrdej realite a zivote v 100% patagonskej zule. Som nesmierne rad, ze Vam mozem priniest zopar postrehov z raja akym oblast Frey nedaleko argentinskeho Bariloche nepochybne je. Rusna horska chata Emilio Frey pod skalnou vezou s rovnomennym nazvom, okolo sa to tu vsetko toci ponuka neopisatelne momenty stravene v idilickom prostredi skalnych ihiel, na bonsaje premenena giganticka lenga a keby si niekto nevedel predstavit raj bez kupania sa v krystalovo cistej vode, je tu laguna Tonchek, do ktorej si poo celodennom lezeni s chuti vykupeme svoje vetrom a slnkom oslahane udy. Ked som sa tu pred siestimi rokmi po prvykrat ocitol, nemal som ani len tusenia kolko fantanstickych ciest tato oblast ponuka. Teraz po mesiaci lezenia meme vylezene povedal by som top cesty udolia jedna krajsia ako druha. Kompaktna frejska zula ponuka velmi rozmanite lezenie od bezchytovatych platni cez nadherne sparove lezenie po vertikalne steny obsypane listami a diarami abstraktnych tvatov pripominajuce viac piesok ako zulu. Cesty s dlzkou prevazne 100-200 m na mnohych skalnych veziach roztrusenych v dvoch udoliach davaju dobre moznosti istenia, no povedal by som dost na riedko. Dva kompletne sady camoalotov, mikro friendy, a sada stoperov to bol material s ktorym sme nastupovali do vacsiny ciest. Nastupy su pohodlne od 5min. do 2 hod. Na svoje si pride urcite kazdy, kedze sa tu da pohodlne rozliezt v nadhernych klasickych 5kach, super 6a a dost atletickych 6b. Momentalne je tu odhadom do 300 ciest v max. obtiaznostou do 7b+, no o 6c na OS tu treba riadne zabojovat, 7a velmi tvrde a 7b som radsej ani neskusal :=) Kedze sme v raji sparoveho lezenia vyber ciest bol jasny.
Nachadzame sa na severnom okraji Patagonie vyhlasenej veternym, chladnym a stale uprsanym pocasim, no toho roku sa to podoba skor na Atacamu. December mame nadpriemerne teploty aj hore vo vyske 1700m je to cez den okolo 25-30 stupnov, 80% slnecno a na rozpalenych stenach snivame o osviezujucom kupeli v lagune tam dole. Vacsina stien je orintovana na sever (podmienky ako u nas na juhu) no kedze su to skalne ihly je tu stale moznost si vybrat nieco v tieni v najhorucejsie dni. Viac exponovane veze (max.2400 m.n.m.) su takmer stale vystavene osviezujucim patagonskym vetrom. No aj nam Patagonia ukazala svoju drsnu tvar ked tesne pred stedrym dnom napadlo asi 20 cm snehu, duli vetriska, ktorym padlo za obet zopar stanov, no aspon aspon som si pripomenul vianocnu atmosferu uprostred leta. Pocas sviatkov pribudlo dost ludi prevazna z Brazilie, no Frey ma velmi medzinarodnu atmosferu. Slovaka ani cecha som doposial este nestretol :) Po dvoch mesiacoch zivota v stane je to uz celkom silna rutina. Kazde rano zaciname mate (juhoamericky caj s podobnymi ucinkami ako kava) nasleduje ovsena kasa, obed travime prevazne v stene, takze o keksoch a vode a na veceru striedame cestoviny s ryzou a sosovicou. No mame aj niekolko vychytavok. Nesmiernu radost mi momentalne robi teflonova panvica, na ktorej sa konecne daju robit poriadne palacinky so vsakovakymi dobraotami ale hlavne argentinskou spacialitou dulce de leche (kondenzovane karamelizovane mlieko). Po niekolkych dnoch lezenia nesleduje oddych. V stane je neznesitelne teplo tak sa ukryvame v tieni lengy, chladime vo vodach laguny alebo posedavame v okoli chaty s velmi priatelskou takpovediac rodinnou atmosferou. Dni tvrdej rutiny narusil silvester. Poriadne sme sa pripravili s nasimi priatelmi s Francuzka. Niekolko litrov vina, salat s cerstveho ovocia, obrovsky kolac a ako inac v Argentine nechybalo poriadne asado (kus hovadzieho na sposob seaku). Ako kazdy raj aj tento ma svoje pekelne stranky tu je to v horucich dnoch kopec much a velkych dotieravych tabanos pripominajuce slovenske ovady a armada hladnych mysi.
Za posledny mesiac sme urcite nabrali kopec novych skusenosti a tak sa plny ocakavani presuvame na juh do El Chaltenu. December bol na lezenie viac ako idealny no momentalne ako to tam zvycajne byva prsi tak si ideme este trochu zasportovat do oblasti Piedra Parada nedaleko mesta Esquel.
Ale o tom hadam az niekedy nabuduce priatelia :)

Fotky budu no teraz nieto casu tak o nejaky ten tyzden asi :)

Po siestich rokoch sa opat hlasim z juhoamerickeho kontinentu. Posledne tri tyzdne boli velmi intenzivne hlavne co sa lezenia tyka, cestovania je tentokrat menej, no so 45kg lezeckeho materialu to nie je ziaden spas. Momentalne pisem z mesta Bariloche na severnom okraji Patagonie spod vulkanickeho oblaku, ktory vychrluje nedaleka sopka niekde na Chilskej hranici a pokryva obrovske uzemia jemnym popolcekom co sa velmi nepaci ani ludom ani nitom, ktore potom oxiduju, zatvaraju sa oblasti a mi nemame po com lozit :(
Tentokrat opustam domovinu v nie 100% stave ale zakaslany a unaveny sa vydavam na dvojdnovu cestu cez pol zemegule za slnkom a letom. Uz znama cesta SL-BA-Vieden-Madrid-Santiago de Chile-Mendoza prebehla bez letiskovych stresov a rano 8.11.2011 o 9:30 prilietam do Santiaga, hlavneho mesta Cile. Nasleduje tradicna ciga, nadych miestneho vzduchu a nie je na co cakat, ide sa do Argentiny prvym busom. Prevalim sa z jedneho busu do druheho v telke davaju Pirati z karibiku a tak v polospanku stupame do najvyssieho bodu 7 hod. cesty medzi Santiagom a Mendozou. Tesne pod sedlom zastavujeme na hranicnej kontrole je to okolo 3000m.n.m. a na leto sa to velmi nepodoba. Miname vesternove dedinky zyvajuce prazdnotou, kedze sa sezona na Aconcague este nezacala, prudko klesame do vyprahnutej kraliny, otvaram oci a zrak ma neklame, som opat v starej dobrej Mendoze. Vita ma teply letny podvecer, rusne zaprasene ulice, obrovske rozhegane dodavky a popadane stromy po burke. Dva dni v klimatizovanych prostriedkoch mi na zdravi velmi nepridali tak si davam tri dni pohodicku na ovoci a zelenine relaxujem v parku a vyhrievam sa na slnku. Kedze moja priatelka pride az o tyzden neskor snazim sa najst nejakych lezcov na nasledujuci tyzden do nedalekej oblasti Arenales. Tri dni oddychu mi velmi prospeli, citim sa ovela lepsie a tak v piatok rano odchadzam do mestecka Tunuyan, vychodiskovy bod do lezeckej oblasti. Potom to uz bol velmi rychly proces a popoludni sa ocitam na dne udolia so zulovymi stenami vsade navokol.

Los Arenales
Nepochybne najlepsia lezecka destinacia nedaleko Mendozy. Jednoduchy pristup, tradicne, sportove, kratke aj dlhe cesty pritahuju coraz viac ludi. Oblast je 80km juzne od Mendozy, kde sa da rychlo dopravit lokalnym busom s odchodom takmer kazdu pol hodinu. Potom je to trochu komplikovanejsie, kedze treba ist dalsich 50km na zapad do dedinky Manzano Historico, kde chodia busy len vo vikendovych dnoch, co bol aj moj povodny zamer. Potom to je este dalsich 13km do zakladneho tabora po prasnej ceste. Najlepsie je si zabezpecit transport z Tunuyan do zakladneho tabora od chlapika Yagua z Manzana, no je trochu pridrahy 600ARS (argentinske peso) hlavne ak ide clovek sam, cena je za auto. Dalsia moznost je zobrat si taxi z Tunuyan po Refugio Portinari (200ARS) a potom asi hodinku odslapat po svojich. Ja som mal dost stasie a v buse z Mendozy stretavam dvoch lezcov z Brazilie , ktory idu tiez rovnakym smerom. Volame Yaguovi a za hodinku a pol je pri nas so svojim jeepom. V rychlosti nakupujem potraviny na niekolko tyzdnov, benzin na varenie a ide sa. Miname preslavene vinice, jablkove sady opustame asfalt a v prachovom oblaku sa pomaly skriabeme do zakladneho tabora vo vyske asi 2700m.n.m. Prvykrat stojime pre poruchu motora a druhykrat pri chate Portinari, sidlo pohranicnej policie, kedze sa pomali blizime k cilskym hraniciam. Z humorom vybavujeme formality, podpisujem lezenie na vlastnu zodpovednost, kedze v oblasti nie je horska sluzba a v pripade nehody je dost dlha cesta do najblizsiej nemocnice. Po par minutach jazdy sme na mieste v udoli zvanom Cajon. Vykladam batozinu a rozkladam stan a staviam tak zakladny tabor na najblizsie tri tyzdne. Momentalne som sam v udoli je len niekolko lezcov z Argentiny. Pytam sa zopar ludi ci nepotrebuju spolulezca. Mam stastie a dohadujem si zahrievaciu jazdu na zajtra lahku cestu Mujeras y tequila 5+/180m. Lezecka stupnica v Argentine je identicka s francuzkou a povedal by som, ze Arenales je taky dobry standart ani tazka ani lahka, no urcite sa najdu vynimky hlavne co sa spar tyka. Pre nas europanov je to styl, na ktory nie sme velmi zvyknuti tak tie sparove prasky mi pripadali o dost tazsie a take 7a na OS da pekne zabrat a do 7b som nevedel ani nastupit. Dvaja zaciatocnici v tradicnom lezeni (kde si treba cestu odistit pomocou vlastneho materialu) mi dali rychlokurz lezeckaho slovnika v spanielcine a stravili sme pekny den v dobrej rozliezacke. Nedela cely den prsi tak davame rest. Potom nasleduju jednodlzkovky vyssich obtieznosti do 7a. V zime v sparach po vlastnom isteni si riadne doranam ruky a na druhy den ma boli cele telo. Okrem klasickych ciest je v udoli aj niekolko stien s vynitovanymi cestami napr. Paredita roja s velmi peknou strukturou cervenej zuly. Po tyzdni lezenia pichadza priatelka Michelle tak v kompletnej zostave pokracujeme striedavo sportove a klasicke cesty prevazne medzi 200 a 300m do obtiaznosti 6b. Co by kamenom dohodil od stanu mame perfektny balvan vysoky asi 10m, ktory mi od zaciatku ucaroval. Dokopy je tam asi 5 ciest no dva skvosty. Pekna bouldrova Pichula de Cavallo 7c+, ktora isla na druhy den a este krajsi uz vylezeny projekt 8a+. Bola to super kombinacia jeden den velka stena a druhy den silova kratka cesta. Dost casu som do cesty investoval, no 4 kroky na zaver nepustili. Priekopnikom tejto oblasti je strasne pohodovy typek z Mendozy Mauricio Fernandez, z ktorym sme stravili par pekny vecerov a okostovali vynikajuce asado, teda tradicny argentinsky steak z najlepsieho masa na svete. Pravidelne oblast navstevuje a pridava jeden prvovystup za druhym uz viac ako 24 rokov. Mnoho stien tu este caka na svoje prvodobitie. Po troch tyzdnoch mame celkom dost. Vylezene najkrajsie cesty, zasoby jedla dochadzaju a zapalene rany na prstoch nam davaju jasne vediet, ze je cas zavitat opat do civilizacie.Vikend je najlepsi cas na zostup, kedze je udoli plne trekerov a rybarov. Stopom sa dostavame spat do Tunuyanu, kde nas uz caka vytuzena hostina, pivec a pestrovarabne obaly vsakovakych dobrot v supermarkete.

Momentalne sme uz v meste Bariloche asi 1200km juzne od Mendozy. Nakupujeme veci do dalsej oblast Frey, s podobnym charakterom lezenia. Pristup je podstatne jednoduchsi iba 3-4 hod. treku a vidime to tak na dalsie tri tyzdne v divocine. Zajtra odchadzame s vynaskou materialu na par dni a potom sa budeme musiet vratit po zbytok jedla na dalsie dva tyzdne. Pocsie je tu momentalne velmi dobre a nezvicajne teplo na december no vulkan, ktory sa prebudil pred dvoma mesiacmi tu trochu komplikuje situaciu a su uzavrete sportove oblasti okolo Bariloche. Dnes sa nad mestom vznasali mraky plne sopecneho popola, ukaz podobny sopecnej burke, nikdy som nic podobne nezazil. Najvacsie erupcie ma uz vulkan za sebou a momentalny stav je stabilizovany.
To je na dnes asi tak vsetko a tak opat niekedy nabuduce priatelia :)

Posledne Namaste z Indie priatelia. Teda nastala ta chvila a dnes sa veru poberiem domov a zajtra ak vsetko klapne by som mal uz nasavat pivec v SL. Posledne tri tyzdne som zasvatil poriadnej dovolenke ako ma byt, pozrel si este par miest v Nepale a Indii ale uz je cas ist domov, naplanovat nejake dalsie dobrodruzstva samozreje :))
Na zaver by som chcel podakovat vsetkym bytostiam, ktore mi drzali palce ako u nas doma tak kdekolvek inde. Menovite by som obzvlast podakoval mojim rodicom, ktori viem, ze niekedy cestu sledovali v obavach a strachu co so mnou bude, myslim, ze mama to po tych rokoch celkom dobre zvlada, nie :), Tani za trvezlivost...sorry ze nikdy nie som doma, chlapcom z Dublinu hlavne Tomekovi za jeho pesnicky, samozrejme velka vdaka klubu VABEC a jeho clenom, ktori asi najlepsie vedia o com to cele je, priatelom z Irska hlavne amigos z TNF, Lubovnianskym novinam za to, ze som prostrednictvom nich mohol oslovit vacsi pocet ludi a tak sa podelit o svoje zazitky, vdaka Mario, celej rodine a vsetkym priatelom a nepriatelom za akukolvek podporu.
Nie je co dodat...tato cesta je na konci...vsetkym prajem vela chuti do objavovania novych horizontov...

Zdravim opat spod vysokych kopcov, tento krat dokonca spod najvissich. Uz dobrych par dni sa davam do poriadku po poslednom dobrodruzstve, ktore sa odohralo pod samotnym Everestom. Dobre znamy trek do zaklkadneho tabora som rozsiril o tzv. Trek cez tri sedla Kongma La, Cho La a Renjo vsetko to v peknej nadmorskej vyske a ako inac orthodoxne kemping, jedlo, 30kg v batohu. Ako pristupovku som si zvolil trek z dedinky Shivalaya, povodne to zacinalo z Jiri, no dnes sa to da skratit o tri hod. priamo busom z Kathmandu az do Shivalaye. Vacsina ludi prilieta priamo do Lukly a tak setri najmenej 5 dni treku popod himalajske konciare. Alternativna pristupova cesta je stara expedicna trasa, ked do oblasti este nelietali lietadla. Jiri zo zapadu no existuje este jedna z vychodu od Makalu asi 8 dni, no priamy trensport z Kathmandu uz nie je taky jednoduchy (zaujimava exitova trasa). Den pred odchodom nakupujem potravivy, vybavujem povolenie do NP Sagarmatha(10 eur), kupujem listok na bus a davam dobru veceru, kedze budu nasledovat dni ovsenej kase, keksov a instantnych polievok...
27/10 je vsetko pripravene a 6:00 opustam Kathmandu smer Shivalaya. Cestou stupame, klesame a po 10 hod. vytraseny vystieram nohy na upati himalajskych konciarov. Nie je na co cakat. S chutou sa pustam do strmeho vyslapu do dedinky Deorali 2700m, kde kempujem prvu noc. Nasledujucich pat dni trek kopiruje zelene zalesnene kopce s prilezitostnymi vyhladmi na hlavny himalajsky hreben. Trek dava portiadne zabrat hlavne kolenam, kedze strme vystupy az 2000m/den nasledujucimi zostupmi na dno udoli castraz po schodoch. Nektore pasaze pripominaju nase slovensko-polske pohranicie alebo ako miestny vravie Svajciarsko. V oblasti je daleko menej turistov ako pod samotnym Everestom, lacnejsie, ubytko taktiez nie je problem. Takze na siesty den z KTM konecne dorazam do uz tradicnej serpa dediny Namche Bazzar, znamej to centraly regionu Khumbu. Kazdy smerujuci pod Everest tu urcite stravi nejaky ten den ci uz alimatizacny alebo obbychovy s dobrym jedlom, cukrarnami a trekingovymi obchodmi. Ja sa taktiez zdrziavam jeden den. Povodne som zamyslal navrat spat do Jiri, no uz teraz viem, ze raz stacilo a radsej si vychutnam Himalaje zo vzduchu. Osmy den vyrazam do este da sa povedat tradicnej dedinky Tengboche, kde sa prave kona budhisticky festival pri znamej Tengboche klastore. Popri asi 200 turistov s nemenej fotakmni tu aj ja ostavam jeden den. Miestna serpska populacia je v drvivej mensine, no trojdnovy festival ma svoje caro. Dalsi den stupam o celych 1000m do dedinky Chukung v udoli Island Peaku, popularneho trekingoveko kopca. Udolie ponuka neupisatelne vyhlady na okolite konciare Ama Dablam, juzna stena Lhotse, Makalu atd. hlavne pri vystupe na nedaleky Chukung Ri 5535m, kazdemu odporucam. Pokracujem dalej cez prve sedlo Kongma La 5550, kde nestretavam ani nohy co je dost vzacnostou, kedze dole v udoliach je clovek sam velmi vynimocne nanajvys na par minut. Kempujem pekne vysoko 5450m tesne pod sedlom pri tyrkisovej lagune s fantastickymi vyhladmi. Zostupujem rychlo do Lobuche co je na sko do Gorak Sheep, posledne civilizovane miesto pred samotnym zakladnym taborom Everestu. Suchy vzduch, nadmorska vyska, mrazive dlhe noci sa zacinaju prejavovat na mojich plucach, asi to bude nieco s prieduskami. Podvecer si davam vyslap na Kala Patthar 5545m, asi najlepsia vyhliadka na Everest, Nuptse, BC. Hory su takmer na dotyk. Tak blizko a predsa tak daleko. Zapad slnka ponuka farebnejsie vyhlady ,no casto su kopce zahalene v oblakoch, teda vacsina ludi to robi skoro rano ked su podmienky zvacsa bezoblacne. Cely nasledujuci den ostavam v Gorak Sheep a robim niekolko hodinovu prechadcku do zakladneho tabora. Momentalne tu je iba jeden tim aj to nie na Everest. Everest ma vpodstate dve sezony. Po zime na jar a po monzune teda po lete na jesen. Daleko popularnejsia je jarna sezona, ked tu je az 40 timov z celeho sveta. Djanie komercnyh vystupov mi priblizil jeden z horskych vodcov pri salke caju v BC. Rocne sa pokusi o vrchol zhruba 400 klientov a uspesna je asi desatina z nich. Cely program trva 60 dni, vsetko je logisticky dost prespekulovane a prvy mesiac sa pracuje na kopci medzi tabormi na aklimatizacii. Druhy mesiac ide vpodstate o pocasie. Potrebnych je 5 az 6 dni stabilneho pocasia. Aktualne podmienky si expedicie overuju priamo na laptope cez predplatenu sluzbu z najlepsich meteo stanic sveta. Viete si predstavit ten ruch. Stovky ludi cakaju na povel vyrazit. Ak pride cas vsetci sa daju do pohybu. Povacsina klientov pouziva kyslik. Samorny vrcholovy den sa zacina o deviatej vecer, slape sa celu noc a o siedmej je dobre byt na vrchole. Zostupuje sa zvycajne nie do posledneho tabora VI(takmer 8000m) ale do trojky. Vpodstate je vystup netechnicky az na ladopad Khumbu, ktory sa vplivom globalneho oteplovanie neuveritelne zmensuje kazdym rokom a Hillary step tesne pod vrcholom. Neda sa povedat, ze by predsalen islo o jednoduchy vystup. Ta vyska robi svoje. Ak ma niekto zaujem pripravte si 35 000 USD z Nepalu alebo ovela lacnejsia je tibetska strana 20 000 USD. Cena zahrna komplet balicek na 60 dni. Odporucam: www.himalayanecstasy.com Nepal mi pripada velmi komercny. Za kazdy kopec treba platit nemale poplatky. Ovela lacnejsie su kopce nie menej krajsie v Centralnej Azii. Poplatky su minimalne alebo ziadne. Myslim, tym smerom sa budu uberat aj moje naslerdujuce kroky ak by som mal ist nad 7000. Cesta spat z Everestu, takpovediac symbolicke ukoncenie celeho projektu viedla cez Cho La pass 5368m do Gokya, odporucam vylet do zakladneho tabora Cho Oyu a Renjo pass 5360m do dedinky Thame a spat do Namche. 14/11 odletam z Lukly spat do Kathmandu.
Co k tomu dodat. Everest nesklamal. 19 dni ale stacilo. Tazky batoh, 12 hodin tmy a teploty pod -10 v stane, chudobna strava, nadmorska vyska, fizycka zataz cloveka potiadne vycerpaju. Da sa to samozrejme robit ovela pohodlnejsie so vsetkym komfortom. Cela oblast je dobre pokryta hotelmi a restauraciami. Iba si treba pripravit o nieco viac penazi, je to tu podstatne drahsie ako trebarz pod  Annapurnou. Chyry o vsade poletujucich odpadkoch, davoch na chodnikoch, znicenej prirode su vazne len famy. Ludia su povacsinou uvedomeli, sem tam clovek vidi nejake pozostatky po trekkingovej skupine, ludi urcite menej ako u nas v Tatrach cez vikend v lete. Najrusnejsi mesiac oktober tu pride asi 8000 turistov a november uz len polovica. Kazdy kto ma rad vysokohorsku turistiku by mal aspon raz v zivote tento klenot z narodnych parkov urcite navstivit. Kym je este cas. Ladovce sa topia a globalne oteplovanie nam kto vie co o par rokov prinesie. Himalaje su jednym z najviac postihnutych regionov sveta.
Co dalej? V kazdom pripade som s trekingom na par tyzdnov skoncil. Nasleduju dni oddychu a relaxu. Mam este nejaky ten tyzden k dobru, tak sa pomali poberiem smer India cez zopar buddhistickych miest a Varanasi spat do Delhi odkial by som mal zaciatkom decembra odletiet spat na Slovensko. Este sa hadam k celej ceste vratim aby som napisal niekolko postrehov. Vsetkym prajem pekny den...

Jaro