Deprecated: Function session_is_registered() is deprecated in /www/v/a/u2387/public_html/_sub/jaro/includes/functions.php on line 3603

Deprecated: Function session_is_registered() is deprecated in /www/v/a/u2387/public_html/_sub/jaro/includes/functions.php on line 3622

Deprecated: Function session_register() is deprecated in /www/v/a/u2387/public_html/_sub/jaro/includes/functions.php on line 3659

Deprecated: Function session_register() is deprecated in /www/v/a/u2387/public_html/_sub/jaro/includes/functions.php on line 3662
Jaro's blog - Blog
baner
EN
Projekty
Patagonia BigWall 11/12
Ázia 2009
Vysoký Atlas 07
Andy 06
Rumunsko 05
Orkneje & Shetlandy 05
El Chorro & Maroko 05

Deprecated: Function session_is_registered() is deprecated in /www/v/a/u2387/public_html/_sub/jaro/includes/functions.php on line 4460

Blog

Stránky: << < 1 2 3 [4]

11.10 - 1.11.08

Where are you from?...Slovakia...WELLCOME, WELLCOME... Tak takto nas privitali srdecni Bedouini z jordanskej puste, obyvatelia vyprahnutych uzemi, nomadi, lovci kozorohov, prvi dobyvatelia majestatnych pieskovcovych katedral, ktore nam desat dni sluzili ako pomyselny rebrik, po ktorom sme liezli a dosahovali vysiny pri ozvenach modlitieb Alahovych.
To, ze vyprava do jordanskeho Wadi Rumu dopadla fantasticy sa urcite, zhodnu vsetci jej ucastnici Vana, Marek "Drakula",Bulo, Marek vsetci z liptova a zastupcovia vychodoslovenskeho kraja v podani Tomeka a mna z naj klubu HK VABEC SL. S pripravou na akciu sa uz zacalo niekolko mesiacov dopredu. Destinacia bola viacmenej ista, kedze v Irsku sa na pocko spolahnut neda a tak pod ho do puste. Velkolepa pustna oblast Wadi Rum na juhu Jordanska z Europy najlepsie dostupna cez Aman alebo Tel Aviv v Izraeli. Vana stravil nejaky ten den checkovanim leteniek a najlepsie to vyslo cez Tel Aviv s prestupom v Barcelone dohromady spiatocna 350 eur, pri prevode na SKK vam dufam pomozu NOVE euro kalkulacky made in China (zdroj LN). Priprave sme sa venovali ako sa dalo. Kde co sme poliezli vonku plus stienka. Nakupili kopec camalotov, zbalili cely matros a 11. oktobra konecne odlietame. Vecer travime v uliciach Barcelony a skoro rano letime do Tel Avivu. Na letisku sme sa pekne vyspovedali zo svojich horolezeckych umyslov, obdrzali nie velmi chcene izraelske peciatky(do niektorych krajin sa uz mozno v zivote nedostaneme), zvitali sa s pacientami Bulom a Marekom, ktori sa ku nam pridali zo slovenska a kompletna sestka mohla vyrazit. Potrebujeme sa dostat cez celu krajinu na juh do letoviska Eilat, pat hodin autobusom cez na kost vysusene hory zaslubenej zeme. Na centralnej stanici v Tel Avive nas najprv sokoval pocet ozbrojencov so samopalmi(mladi vojaci vyfasuju samolaly na tri roky, ktore musia mat po cely cas pri sebe, taktiez pre zeny je sluzba povinna nie na tri ale "len" na dva roky), no na druhej strane hrialo pri srdci pri pohlade na tolko nadhernych zien(tie zelene uniformy su dost sexi, ze). Nastastie je ale vsade peace, anglicky tu kazdy blaboce jedna radost, nedorozumenia sa predsa len prihodia a mi sa teda presuvame nie ku chcenej jordanskej hranici do Aqaby, ale vezieme sa na egyptsku hranicu co je len tiez 10 km od Eilatu. Pada tma, schyluje sa k veceru taxikom sa dostavame na jordansku hranicu, platime vystupny poplatok z Iraela a hladko se preklzame na jordansku stranu, kde nas uz cakaju miestni taxikari. Vyuzivame velkost skupiny, berieme dva taxiky za dobru cenu, ktore nas hodia priamo do dedinky Wadi Rum 70 km od Aqaby. Castou si este za pozicane jordanske JD od taxikarov (jordansky dinar 1JD=1 eur) nakupujeme jedlo, kedze v Rume to je o nieco drahsie. Cesta po dialnici ubieha rychlo, platime vstupny poplatok 2JD/os do NP Wadi Rum a dalsich 10 km sa vezieme do ticha a narucia pieskovcovych katedral, ktorych siluety nam vsetkym zdvyhaju adrenalin v krvi. Je asi desat vecer a my sme tu! Z fotiek vycapenych v nasej kuchyni to tu uz celkom dobre pozname, je sucho, obloha plna hviezd, a my ako vojaci uprostred puste pripraveni na boj. Ubytko neriesime. Obsadzujeme prazdne madrace pod beduinskymi plachtami miestneho campingu zvaneho REST HOUSE tak 20 min od nastupu pod steny, co viac si mozeme priat. Maju tu pitnu vodu, sprchy to vsetko za 2JD/os.

Den 1
Je pondelok 13/10. Fotime nakresy ciest sprievodcu od pana Howarda, ktory tu priekopnicky v roku 1984 zacal robit prve prvovystupy v duchu stareho dobreho anglickeho trad climbingu. Vyberame nieco lahsieho na zaciatok cestu s nazvom Black Magic s najtazsiou dlzkou 5+ dokopy by ich malo byt 12. Ja leziem s Tomekom a vedla nas nastupuje Vana s Marekom do Mira Khoury v podobnej klasifikacii. Tolkokrat sme si predstavovali ake to bude v tych sirokych kutoch, otvorenych sparach na cama #5, prstovky, zabovky, pastovky, sokoliky atd. Prve reakcie pre nas odchovanych na tvrdych zmesiach su typu "to je co za shit, sak(pozor nie Sak) to vobec nedrzi, kde zaistim". Pred nami je niekolko sto metrov lezena, ake nadherne je sa ucit novym veciam. Cierny piesok OK, biely NO OK. Vystrielame celu municiu "priatelov" pomaly sa oboznamujeme s miestnym lezenim a zacina sa nam to neskutocne pacit. Vyhlady jedna radost, bizardne tvary oprotileziacej steny pripominajuce obrovske huby niekde na Jupiteri. Spara, sokolik, bludenie v cervenej stienke. Cas plynie, a my si to na plno uzivame. Skala je coraz krajsia a kompaktnejsia. Posledne dve dlzky-hotovy skvost. Stand poslednej dobivame 18:00 o 15 min je tma a tak zlanujeme dole.

Den 2
Vychodna stena Jebel Rumu je doobeda pekne rozpalena tak zaciname pozvolna popoludni. V strednej casti steny je niekolko kratsich ciest, z ktorych sa da pohodlne zlanit. Nastupujeme do excelentnej prvej dlzky cesty Goldfinger. Spara ako hrom. 40 m fantastickeho lezenia vo vyrovnanej obtiaznosti 6a, siroka skala chytov uprostred hladkej platne so super istenim v spare. Druha dlzka okolo 5a ku zlanaku a dole. Mame este 20 min svetla, z hluposti nastupujem do kutovej spary Troubador 6a+, no rychlo sa stmieva a zbytok cesty musim dohakovat za svetla celovky 1,5 hod do uplneho vystavenia. Vana s Marekom nastupili rano do dlhej Le Grec az na vrchol, no casto sa im seklo lano tak davaju bivak na polici asi 400 m nad zemou, vyprahnuti ako miestne tavy. Mame nastastie vysielacky, uistuju nas, ze su ok. Vecer sa mraci a dokonca spadne zopar kvapiek dazda.

Den3
Zachranna akcia. Najprv sa k stroskotancom vybera dvojica liptakov a ked sa dlho nevracaju tak balime cely matros a bezim na pomoc aj ja s Tomekom. Vsetko ja nastastie v poriadku, chlapci su stastne dole, sice na smrt smadny a utahani no zdravi. Zostupy z nektorych ciest su velmi komplikovane. Da sa zostupit tzv. beduinskymi cestami, je to jeden komplikovany labirint, ak nie ste miestny, tazko najdete cestu nie to este v tme. Bud zakempujete na vrchole a zostupite nesledujuci den, alebo pri velkom stasti zlanite v ten isty den dole. Standy su castokrat zo sling, ktore su zvetrane a neda sa im 100% verit (po roku na slnku je to tak 20%, niektore vyzerali este z Howardovych cias). V tych casto lezenych su osadene nity takze no problemo.

Den 4
Vsade ospevovana nadhera The Beauty 6a. Samotna cesta ma sest dlziek, no odporucal by som si na nu vyhradit cely den. Skoro rano za vychodu slnka slapeme pod steny Jebel um Ejil, ktory lezi na opacnej strane udolia. Od izraelskych lezcov mame velmi dolezity popis pristupu. Predierame sa uzkymi kanonmi, pomedzi steny obrastene pieskovymi hubami pricom nas vedu kamenny muzici a stopy zanechne v piesku. Po 1,5 hod sme pod nastupom. Vazne Beauty. Tomek taha prvu sparovku na sokola. Bulo si zabudol lezky tak vsetko lezie  vo vibramkach. Cela cesta konci obrovskou sparou, kde na tutovku zakladame najvacsie camy. Lahkym terenom bez istenia vystupujeme na vrchol, davame cigu a nasavame nezabudnutelne chvile.

Den 5
Rest day. Dve hodiny busom z Wadi Rumu sa nachadza preslavena Petra, najvacsia turisticka atrakcia jordanskeho kralovstva. Bus premava kazdy den 5JD na osobu od Rest Housu. Nepriemny slizky chlapik nas namotava na rozne tours, ubytko atd. POZOR!!! Z planovanych dvoch dni sme to nakoniec skratili na jednodnovu navstevu, kedze davy turistov vysavali enegiu a ak nie ste velmi zazraty do archeloogie jeden den je tak akurat. Cele udolie je dost rozlahle, nespocetne mnozstvo pamiatok, a samozrejma slavna fasada Treasury. Vela chramov je uz iba minulostou, kedze zub casu si sa rychlo zahryzava do makkeho pieskovca. Uz je to 2000 rokov odkedy sa civilizacia Nabataencov rozhodla skoncovat s nomadskym zivotom a usadit sa v udoli dnesnej Wadi Mussa.

Den 6
Skoro rano sa presuvame do stareho dobreho Wadi Rumu a este mame cely den pred sebou. Volba padne na sest dlzkovu pecku Flight of Fancy 6b. Uz z campu krasne vidiet sokolikovy kut v lavej strane hlavnej steny. Prva dlzka v nenarocnom terene je za 5+. Potom nasleduje druha, odlezik cez stienku s delikatnymi chytmi a finishuje to peknou sparkou za 6a, no a nakoniec tretia najkrajsia z celej cesty. Tomeka pozorujem s otvorenymi ustami ako si tam baleti a fuci v klucovych miestach najtazsej dlzky. Stvrtu si pre zmenu vychutnavam ja a vsetko to uzetvara Tomek traverzom vpravo na zlanaku z cesty Inferno, ktorou aj zlanujeme.

Den 7
Sprievodca od Howarda nie je velmi aktualizovany ale najnovsie cesty najdete v knihe v Rest House, kde su aj komenty k starsim cestam. Jedna cesta vam udrie do oci. Komenty ako excellence, fantastic, sustained...hovoria za vsetko. Urcite jedna z najlepsich ciest v Rume Lionheart 6b s dlzkami 4/6a/6b/6a/6a/6b/6a/4 sa ukryva trochu dalej od campu na juh na veziach Abu Aina. Ide o lezenie v kompaktnej skale, sparove, s velmi vyrovnanou klasifikaciou, ktoru si izraelcania nevedeli vynachvalit. Treba nastupit velmi skoro. O siestej chceme vyrazit no nejak sa zabudame, Vana s Marekom su pred nami a ja s Tomekom vyrazame neskor. Podla mapky stupame k dvojici vezi nad bedouinskym campom a nastupujeme. Po Vanovi ani stopy. Teda sa pustame do toho, no po par metroch to Tomek musi otocit a s rozbiteho terenu radsej vycuva. Tak teda sme sa asi netrafili. Balime ideme checknut do ineho udolia a v pozadi zazrieme chlapcov v prvych dlzkach, no my uz vieme, ze je neskoro a tak sa teda presuvame do hlavnej steny na Inferno 6b. Dalsia pekna cesta v podani trojdlzkoveho pekla, jasnou liniou. Peklo to aj bolo. Uprostred dna na najvacsom slnku. Vycerpany ako voly zostupujeme a zbytok dna sa venujeme regenaracii nasich telesnych pozostatkov.

Den 8,9
Na rade je tolko zjednavany Barrah Canyon asi hodinu na jeepe od Rumu. Cely tyzden za nami chodili dobri Bedouini a ziednavali sme cenu zo 100 JD na nejakych 50, ale nakoniec to vymenime za dve osemrocne liptovske lana. Ked uz spominam lana, mam jednu story: Liptaci mali totiz dve polky a este jedno 70m lano na Spanielsko. Takze preco sa nezbavit vahy a vychangeovat dvojky za cestu tam aj spat. To sme ale netusili, ze sikovne rucicky malych zlych detskych Bedouinov pracovali sikovne pocas nasho vyletu v Petre. Sme uz v Barrah Canyone a marek konecne pride na to, ze mu chyba jedno lano. No o dva dni sme spat v Rume a izraelcania nam zvestuju, ze na tavach videli nejake oranzove, ktore vyzeralo presne ako nase...hmmm. Rano sa ide na policiu a za 10 min je vsetko jasne. Traja chlapci vytiahli lano z Marekovho bagla, rozsekali ho kamenom, a pouzili na tavy. No pekne. Pod hrozbou uvaznenia nam rodicia nespratnikov vyplatili plnu sumu lana, takze to nakoniec dobre dopadlo.
Po hodine a castych zastavkach, kde nam sofer a miestny lezec ukazoval jeho cesty, sme v tichu a pokoji daleko od civilizacie. Camping ako lusk s ohniskom, rano vstanes a istis priamo zo spacaku. Len si treba doniest dost vody, ziadna tu totiz nie je. Hej, len si davajte pozor na miestne muchy, ktore nedaju pokoj. Dva dni sme sa venovali mucham, jedli a kde tu aj daco poliezli. Na zhrnutie ja s Tomekom sparu ako rit Merlin's Wand 5+/6a/6a+/5+/5, na pocudovanie netrebalo jammovat a vsade boli ponaliepane cornflakes od Nestle, takze sme si dobre pochutnali. Druhy den davame vzdusne, opatrne kominove, sparove, chytovate Les Rumeurs De La Pluie 5+. Pozor na nepriemne zlanaky, a vsade sa sekajuce lano. V ten isty den vecer to balime a mame este jeden den k dobru.

Den 10
Najlepsie si treba nechat na koniec, a tak bolo. Pred siestou sme na ceste pod Abu Aina Towers s delikatesou Lionheart. Nastup tentokrat trafime a s prvymi lucmi slnka, ked je vsetko do cervena, nastupujeme a vychutnavame kazdy pohyb v tejto jedinecnej scenerii. Prva dlzka za 4 prekvapuje svojou obtiaznostou, neskor zistujem, ze som to spojil s druhou za 6a. Na rade je Tomek. Hadam najkrajsia(takych bolo dost) sokolikova spara, s dvomi tazkymi miestami ma dobrych 40m. Proste skvost, po ktorom Tomek este pol hodky fuci. Dalsia cez previsnutu sparu a rajbas na stand a pod ho do dalsej sparovacky tentokrat na laveho sokolika. Mna caka siroky komin, sparove bouldre, a 8m neodistitelnej spary, do ktorej zajammujem svoje pochudnute telicko, dokonca si davam dole helmu, aby mi to pri pripadnom pade neodtrhlo hlavu. To sa uz dobre na sebe bavim a ako nejaky chrobak sa suniem na svetlo bozie, zakladam konecne frienda a rychlo na stand. Tomek dolieza klukatu poslednu siedmu dlzku a sme stastny ako tavy na poslednom stande. Aky den. Slnko takmer vobec nesvietilo a len tak vykukovalo spoza mrakov aby nas trochu poohrialo. Rychly bezproblemovy zostup a pred zapadom slnka sme s celou smeckou opat v campe.

 

Tak to je koniec. Rano to balime a vyrazame spat do Europy. Este niekolko veci na pripomenutie: Do dlhych ciest je si lepsie vziat viacej vody, dvaja stroskotanci by vam o tom mohli nieco povedat. Zostupy po bedouinskych cestach su komplikovane a velmi tazko sa orientuje. Lano sa casto zasekava a piesok vam dokaze znicit fungel nove lano za 10 dni. Je tu sice CLIMBING SHOP, v ktorom sa nam za desat dni nic na lezenie nepodarilo najst, asi to len boli normalne potraviny...hmm...je tam ale jedna pani, ktora vam pod svojim zavojom otvori pivo zubami. Pivo je tu drahe...muslimom asi velmi nechuti(asi tak ako Dogymu). Pozor na lana!!! Domacim sa velmi pacia...este viac asi tavam:) V zasuvkach je 220V, dvojkolikove ako doma okruhle, no z kolonialnych cias tu svoje hranate(mne sa nepacia) zanechli briti, su na WC. Internet tam este nedorazil. Volat sa da od chlopika v shope 1eur/min na slovensko. Benzin do varica kupte v Aqabe, tu je cena 1l/5eur, asi si robia srandu...vazne nie! Plyn tu nemaju mozno ani v Aqabe. Cenovky taktiez chybaju. Najlepsie sa nakupuje u maleho tucneho chlapca, ktory sa este nenaucil klamat. Falafel-miestna specialita, je vynikajuca od dedka Falafela hned za climbing shopom. Tavy sme nevideli pluvat, vsetci co to tvrdia klamu. Voda sa pumpuje z podzemia a je velmi dobra, netreba kupovat flase pokial nie ste amik. Vzdy si vezmite celovku do cesty, stmieva sa velmi rychlo az kym nic nevidno. Daju sa tu robit velmi pekne treky na vrcholky Jebelov, no sam by som si vzial miestneho sprievodcu, ak prave nepoluje na kozoroha s kalasnikovom. Na vrchole Jebel Rumu je zevraj bivak s jedlom. Najlepsie sa lezie na jar a jesen, pozor vsak na privalove dazde. Niekolko Bedouinov sa tu uz utopilo v miestnych kanonoch. Budik si nechajte doma!...pred vychodom slnka vas zobudia modlitby z minaretu...ak nie tak urcite traja nezbedni psici. Zeny su zahalene, oci maju pekne a pekne pisu z prava do lava. Skutocna cena moze byt az 100 krat nizsia ako cena, za ktoru vam dobrsrdecne deti v Petre veci ponukaju. Este nieco, friendy su friendy a camaloty su the best friends. A ze velke camy su hovadina?...najlepsia vec!...#5 nie len, ze zije, ale ako by povedal Marek-zerie tu skalu pomali v kazdej dlzke.

 

Busom sa teda prepravujeme do Aqaby, kde pol dna opalujeme svoje tela a snorklujeme vo vodach Cerveneho mora. Pestrofarebne koraly a hufy perletovych rybyciek, no ako v akvarku. Na hranici zazivame kulturny sok. Prva izraelska colnicka na nas vyvali svoje poprsie, druhej vytrcaju nohavicky spod sukne a prezident na portretoch vychutnava kazdy slok cigaretky. Marekovi za jazdy vypadne ruksak zo strech taxika za co este dostaneme vynadane:( Ficime na sever na brehy Mrtveho mora do En Gedi. Bulove vsehodinky ukazuju -400 p.h.m, sme na najnizsom mieste na Zemi. Je teplo a mi sa pri vychode slnka hadzeme do 10x slansej vody ako normalne more. Neponarajte hlavu, stipe to. Je to vazne cool pocit len si tak lezat a citat si. Voda je lieciva, taktiez bahno na brehoch a aj vzduch. Dobrodruh Vana sa vydava na exkurziu do miestnej prirodnej rezervacie. Poobede sa presuvame do svateho Jeruzalemu. Velmi zaujimave miesto, na ktorom sa stretavaju 3 svetove nabozenstva. Zidovske, islam, krestanstvo. Byvame v cente stareho mesta, vsetky pamiatky mame ako na dlani. V nedelu rano 26/10 odlietame z Tel Avivu do Barcelony. To este nic netusime, do Spanielska sa blizi zimny front, dazd, vietor a snezenie.
Este mame takmer cely tyzden pred nami. Ideme vyskusat trochu ine lezenie na zlepenci, vynitovane cesty, bandasky a 300m previsy. Malos de Riglos nedaleko Huesci nas ale neprivitalo priaznivym pocasim. Starosti sme si nerobili. Jeden den sme si zaliezli a akonahle sme zistili priaznive ceny miestneho vinica o zabavu bolo postarane. Tato nadherna oblast s unikatnym lezenim pod Pyrenajami urcite stoji za to a jednoznacne sa tu este treba vratit.

Inshallah

Jaro

 

Fotky z tripu Wadi Rum & Mallos de Riglos, Jordánsko, Izrael, Španielsko

Poslal: Jaro Beskyd - 29/09/08 - 1:22AM
Leziene v hadam najlepsiej lezeckej oblasti Irska. Fotos: Fair Head, Írsko
Jesen v Dubline mame uz za dverami, slnka coraz menej, dazdivych dni pribuda akobeby toho nebolo za cele leto dost.Je koniec letnych prazdnin...sedem dni dovolenky...chut po zmene prostredia kazdym dnom rastie. Co tak si zajst zasurfovat?Po kratkej konverzacii s mojim brazilskym kolegom odchadzam z prace s listockom, na ktorom stoji Portugal>Algarve>Sagres. Vecer su letenky zabukovane a 9. septembra odlietame do Fara na juznom pobrezi Portugalska.
Vdaka svojej polohe na zapadnej strane Iberijskeho poloostova mozno Portugalsko zaradit k top furfingovym krajinam sveta. Surfovat sa tam da celorocne s najvacsimi vlnami v zime, co nas ako zaciatocnikoch pravdu povediac velmi netrapilo. Samozrejme netreba zabudat na lezenie a okamzite checkujem nejblizsie lezecke oblasti. Na rozdiel od Spanielska je v Portugalsku niekolko sportovych oblasti prevazne v centralnej casti krajiny a okolo Lisabonu. V najjuznejsom regione Algarve je vapencova oblast Rocha da Pena, vzdialena 40 km na sever od Fara a velmi dobre lezenie ponuka pobrezie okolo Sagres na juhozapadnom cipe Algarve.
Utorok rano prilietame do Fara. Zhadzujeme nohavice, topanky menime za sandale, obzerame male centrum, kde sa akoby zastavil cas. Prve dva dni je na plane lezenie v Rochi. Busom do Loule, kde prestupujeme do Saliru a stopom az pod skalky nad dedinkou Rocha. Slnko neuprosne prazi a mi sa predierame pomedzi trnoviska pod nastupy k jednotlivim sektorom, ktorych je tu dohromady 11 a s poctom ciest odhadom 50 do 30m v roznych obtiaznostiach. Cela stena je situovana juzne, takze je tu neskutocny vypek pocas dna. Podvecer davame zopar ciest okolo VII po dierkach a listach do. Pekne sportove lezenie, no nie uprostred leta v rozpalenom vnutrozemi. Campujeme nad skalami, nie je tu zdroj vody, ktoru si treba nabrat dole v niektorej dedinke. Rano pod mrakom buchame dve cesty, dochadza voda, tela mame dobodane, palime prec z tohto pekla, schladit sa v studenych vodach Atlantiku. Opat busom do Loule, dalej do Mekky turizmu Abufeiry, kde rastu nove hotely ako po dazdi. Nic pre nas netuctovych, ideme dalej na zapad do Lagos a poslednym spojom na koniec sveta do Sagres. Je 22:00 vsade tma, fuka vietor, vlny bicuju skalnate pobrezie. Prespavame na plazi pod mestom. Den s velkym D. Ide sa surfovat! Nase kroky vedu do prveho surf shopu, kde nas chlopik odporuca do miestnej surferskej skoly. Vsetko to tu funguje na tom, ze si den vopred musite zarezervovat jedno alebo viacdnovy kurz, no da sa vystroj aj poziciat. Ceny su tu dost vysoke. Tak napriklad za jednodnovy kyrz s dopravou na plaz(surfuje sa na niekolkych pazach v okoli Sagres, tam kde su momentalne najlepsie podmienky), instruktorom, surfom, neoprenom(miestne vody su velmi chladne, bez neoprenu to proste neide) a poistenim zaplatite 45 eur/120 na tri dni. Samostatne surf 20, neopren 5, funboard 15 eur/den ak sa dobre pamatam. Za tri dni sa toho vela naucit neda, mozete si zaplatit tyzdenny pobyt v surf campe za 350 eur, no vela ludi prichadza na dva tyzdne. Ako uplny zacaitocnici me sa po pozorovani miestnych surferov, ktori si davali dvoj troj metrove vlny, rozhodli pre jednodnovy kurz, ktory bukujeme na dalsi den a ideme sa vykvasit na plaz za mestom. 10:30 rano sme pred shopom, kde nas necakaju dobre spravy. Unstruktor zrusil cely den koli prilis velkym vlanam. Co sa da robit, presuvame to na zajtra. Vyuzivame situaciu, ziednavame bicykle, na ktorych si prejdeme pobrezie k cipu Cabo de Sao Vincente. Co to bouldrujeme ne pieskovcovych utesoch a poberame sa do campu. Je sobota, podmienky vyzeraju dobre, vyrazame. V asi desatclennej zostave na dvoch vanoch s nalozenymi surfmi, ideme najprv obhliadnut plaze. Na prvej su vlny prilis velke, na druhej zase pokojna hladina, a tak mierime 20km na vychod. Podmienky ani tam nie su idealne, ale po piatej za odlivu by sme to mohli skusit. Ostavame a cakame kym voda trochu opadne. Medzitym skusame neopreny, hadzeme sa do vln, citime masy vody valiacej sa na nase krehke tela. Chill out ucitel s ruskym prizvukom sa konecne rozhodne dat do pohybu. Po 15 minutach teorie sa hadzeme do spenenych vln oceanu a snazime sa skrotit tento ohromny zivel. Pod dozorom instruktora si daleko viac verime a bojujeme az do poslednych lucov slnka. Za jeden den sa toho vela neda naucit, no na par sekund sme sa dokazali postavit na dosku.
Vcerajsie dve hodinky nas totalne dostali, boli nas cele telo, balime to v campe a vraciame sa do Lagos. V autobuse stretavame ludi zo surf campu, ktori idu robit DWS na utesoch nedaleko Raposeiry. Samozrejme sa pridavame. Davam dve cesty, jedno krasne 6a do kopca tak 12 m nad vodou, do ktorej sa mi teda velmi nechcelo a druhy pekny traverz. Miestene utesy su plne lezenie, vacsinou ide o trad, DWS ale su tu vraj aj vynitovane cesty, o ktorych sme sa bohuzial dozvedeli az posledny den. Na nete toho vela nie je, kedze je to prirodna rezervacia, no sprievodcu najdete v pube Dromedario v centre Sagres. Jednoznacne si teba doniest nejaky ten matros a pekne si zaleziete.

Jaro + Tana

Fotos: Surfovanie a lezenie v Portugalsku
Poslal: Jaro Beskyd - 07/08/08 - 1:52AM
Trojdnovy bicyklovy vylet na juhozapade Irska. Fotos: Ring of Kerry na bicykli, Írsko
Poslal: Jaro Beskyd - 31/05/08 - 10:59PM

21.05. – 26.05.08

Uz ste niekedy poculi o Picos de Europa? Vedzte, ze tento nadodny park na severe Spanielska nedaleko Santanderu, ukryva zasnezene konciare dvihajuce sa do vysky takmer 3000m. Vapencove pohorie rozprestierajuce sa na uzemi troch provincii Cantambria, Asturias a Castilla y Leon, charakterizuje  divoka priroda najma v zapadnej casti v NP Covadonga, kde mozete narazit na medveda ba dokonca vlka a ine divoke zvery, a dramaticka najvyssia cast Los Picos, kde sa drave rieky zarezavaju do hlbky 2500m pomedzi zubate stity, tak velmi pripominajuce talianske Dolomity. Neda mi nespomenut lezecky potencial tejto oblasti, a aj ked je na Iberijskom poloostrove lezenia viac nez dost, velke steny v kvalitnom vapne by ste niekde inde len marne hladali. Tak teda, podme si to pozriet na vlastne oci.
Len pred mesiacom som sa prvykrat dopocul o tejto lokalite, stacilo si vybavit niekolko dni dovolenky, kupit letenky, kde tu si nieco nastudovat, kupit mapy a mohlo sa vyrazit. Najblizsie kde sa da doletiet je Santander 100km od NP, no taktiez Bilbao alebo Santiago de Compostela, kde sa konci slavny putnicky trek Camino de Santiago.Teda v stredu rano mavam Dublinu a o dve hodinky som uz v slnecnom Spanielsku, aj ked tento zeleny region pocasim pripominajuci viac Britske ostrovy ako typicke Spanielsko. Nedavna vlna horucav iste pominula, obrazky na nete nevestia nic dobre minimalne na pat dni, takze dvakrat kontrolujem gore-texy v batohu a veru dobre robim. 9:25 prilet...10 min do centra mesta, nakupujem zasoby na styri dni, zistujem autobusove spojenia. Velkomesta mam uz dost, a preto sa idem na par hodin vykvasit do primorskeho mestecka San Vicente de la Barquera. Podvecer sa presuvam dalej na zapad do Arriondas a konecne do turistickkeho centra a vychodiskoveho bodu Cangas de Onis. Uz dobre dve hodiny prsi a tazke mraky zahaluju vysoke hory niekde tam na vychodnom horizonte. Internet opat posluzil ako velmi dobry zdroj informacii, netreba sa vela vypytovat, iba pozeram busy na zajtra a prvu noc prespavam na luke za stanicou.
Celu noc poprchava, no rano to nevyzera take zle. Balim mokry stan a aj napriek nepriaznivej predpovedi, vyrazam do hor. Busom do poslednej horskej dedinky Covadonga, duchovnym centrom oblasti s nadhernou katedralou, klastorom a niekolkymi kaplnkami. Poslednych 10km asfaltu stopujem a dozvedam sa kde co o miestnych zvyklostiach. Specialitou cislo jedna je urcite syr. Pastores (pastieri) zijuci v dolinach, sa na niekolko mesiacov presuvaju do hor, aby vyhnali kravy vysoko na pasu. Z najkvalitnejsieho mlieka sa vyraba niekolko druhov syra, ktory potom nechavaju dozrievat zopar mesiacov v dobre utajenych jaskyniach. Je okolo jedenastej a zacinam trekovat cez vlhky les znacenym chodnikom od jazera Enol k jazeru Ercina, kde vacsina turistou konci na drevenych plosinach a vyhliadke. Za mrholenia sa vydavam na juhovychod do srdca NP Covadonga. Z casu na cas minam kamenne usadlosti s typickymi cervenymi skridlovymi strechami. Od jazera znacenie konci a neprehladnym terenom mi vyznacuju cestu kamenny muzici. S nadmodskou vyskou pribuda aj hmla, dostavam sa na skalnate plato okolo 1700m, v pozadi vidiet zasnezene hory a cesta sa straca. Kde teraz? Nastastie ma zvabia hory a s predtuchou spravnej cesty sa vydavam dalej cez  skaliska, snehove polia, minam priepasti, udolia uplne sam ako keby bez zivota s adrenalinom v krvi a siluetami kamzikov daleko vo vlhkej studenej hmle. Na cas sa vyjasnuje, dostavam aky taky prehlad, nachadzam kamennych muzikov a konecne chodnik. Vo vyske okolo 1800m hlavny chodnik schadza do doliny, no ja to stacam na juh, priamo do cielovej dedinky Cain, hlboko ukrytej na dne kanonu rieky Cares. Niekolko skalnych hrebenov a uz som v sedle vysoko nad Cainom s prekrasnymi vyhladmi na oprotileziace Picos a jasne rozpoznavam najvyssi stit Torre Cerredo 2646m. Je 18:00 zostupujem neuveritelne strmim udolim, krok po kroku prekonavam jednotlive poschodia hlboko do udolia, kde by take zakopnutie a pripadny pad urcite nedopadol dobre. Nastastie je sucho, nachadzam uzky chodnicek a po takmer dvoch hodinach tvrdeho zostupu rozkladam camp na zelenych lukach nedaleko Cainu. Len co postavim stan, zacina prsat, doplnam tekutiny, nieco do zaludka a prvy pestry den je pri konci.
Druhy den bez zmeny. V noci dazd, rano stabilne - neprsi. Zostupujem do dediny. Prichadza Panadero (rozvazac chleba), dokupujem cerstve pecivo a prechadzam na druhu stranu udolia cez Rio Cares, ktorej impozantne udolie pritahuje tisice navstevnikov v letnych mesiacoch. Ja si to strihnem udolim Dobresengos pod najvyssi stit Los Picos. Nevyrazny chodnik stupa najprv po vrstevnici a potom strmo hore co dava poriadne zabrat. Rychlo naberam vysku. Po dvoch hodinach som v opustenom udoli na dne velkeho prirodneho amfiteatru. Zacina prsat, teplota prudko klesa a pridava sa nepriemny vietor. Nahadzujem nepremokavu vystroj a pokracujem cez niekolko snehovych poli do sedla Horcada de Cain 2342m. Predo mnou mam majestatnu skalnu vezu Picu Urrielu, alebo znamejsia ako Naranjo de Bulnes. Povodne som planoval vystup na Torre Cerredo, no vela snehu a zla viditelnost ma od vystupu najvyssieho stitu odradzaju. Len jedno sedlo ma delilo od nastupovej dolinky, co ma spociatku aj mrzelo no pri pohlade do nakresov som sa uistil, ze som urobil dobre a zbytocne neriskoval v tejto pustatine, kde aj v lete zabludi len velmi malo turistov. Pri dobrych podmienkach uprostred leta je to nenarocny vystup do II+, no treba davat pozor na nahle zmeny pocasia. Pod Picu Urrielu je horska chata a zo sedla vidim pekne miesta na kempovanie. Dlho nevaham a cez vysnezene udolie sa brodim po kolena v hlbokom mokrom snehu. Dviha sa vietor, prichadza hmla, neostava nic ine len to zabalit len asi 10 min od chaty. Vecer prichadza silne krupobitie a snezenie.
Sobota nevesti nic dobre. Hmla je taka, ze si nedovidim na spicku nosa, je pekna zima a snezi. Je cas na zostup do dolin. Cestou sa pristavujem na refe Urrielu, kde je zopar ceprov a sympaticka chatarka. Je to tu otvorene celorocne s kapacitou 90 osob a viac ako priatelnou cenou 4.50 eur/osoba. Samozrejme si pytam lezeckeho sprievodcu. Okolite steny mi uz dali vediet, ze tu je toho na lezenie dost, no predsalen najpopularnejsi je Narancho s cestami do 500m aj ked prevazne je to 200 az 300m. Niekolko ciest je vyistenych nitmi, ale drviva vacsina si vyzaduje vlastne istenie. Lezie sa zo vsetkych svetovych stran v roznych stupnoch obtiaznosti, nechyba technicke lezenie. Ostatne casti stoja za to, no marne by ste hladali vyskobovane cesty. V lete je to tu narvate, tak je lepsie si miesto na chate vopred rezervovat na tel.: +34/9859525200. Chata je priamo pod stenou, ale pozor na preplnene cesty v juli a auguste. Chatarku uistujem, ze sa tu coskoro opat stretneme. Ponaram sa do hustej hmly a vynaram sa az po niekolkych hodinach opat v civilizacii, v horskej dedinke Sotres.
Je sobota podvecer...uspesny navrat zapijam cervezou...je cas na navrat. V nedelu sa pomali presuvam cez horske dedinky do Santanderu, odkial ma zajtra caka let spat do Dublinu.

Montanas para siempre!    

Jaro

Pozri fotky: Picos de Europa, Španielsko
Tri slnecne dni stravene na severozapade Irska okolo Donegalu. Pozri fotogaleriu Na bicykli okolo Donegalu, Írsko.
Nove fotky boli pridane do fotogalerie Wicklow Na Bicykli, Írsko z dvojdnoveho tripu oklo Wicklow Mountains nedaleko Dublinu v Irsku.

Stránky: << < 1 2 3 [4]

RSS 2.0
Jaro Beskyd © 2007-2012